Legislatíva v EÚ

Legislatíva Európskej únie je tvorená zmluvami, medzinárodnými dohodami, odvodeným (sekundárnym) právom vydávaným inštitúciami EÚ, a judikatúrou Súdneho dvora.
Na stránkach inštitúcii EÚ možno nájsť aj tzv. prípravné práce (dokumenty vydávané v procese prípravy legislatívy) a parlamentné otázky (otázky poslancov EP kladené v rôznej forme Rade či Komisii).

Na akých legislatívnych základoch vlastne stojí Európska únia?

Európske právo (aquis) je systém právnych noriem Európskych spoločenstiev, právnych noriem Európskej únie a noriem neprávneho charakteru, na základe ktorých bol dosiahnutý súčasný stav európskej integrácie. Stále, ešte i dnes je potrebné rozlišovať medzi právom Európskej únie a právom Európskych spoločenstiev.

Právo Európskej únie je systém právnych noriem podľa Zmluvy o Európskej únii , ktoré upravujú problematiku spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky s problematikou policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach.
Právo EÚ sa skladá z:

• Primárneho práva, ktoré tvorí Zmluva o Európskej únii, ktorá bola podpísaná v roku 1992 v Maastrichte a Zmluvou z Nice, podpísanou v roku 2000.
• Sekundárneho práva, ktoré tvoria právne akty, ktoré majú formu všeobecných usmernení, zásad, spoločenských stratégií, spoločných stanovísk alebo rozhodnutí v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, alebo právne akty, ktoré majú formu spoločných stanovísk, rámcových rozhodnutí alebo rozhodnutí v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach.
• Všeobecných právnych zásad – napríklad zásada právneho štátu, zásada ochrany ľudských práv a základných slobôd a zmluvných prameňov práva,  ktoré tvoria medzinárodné zmluvy, respektíve dohovory a opatrenia na ich vykonanie, ako je napríklad Schengenské právo.

Právo Európskych spoločenstiev (aquis communautaire) je systém právnych noriem, ktorých tvorba sa na základe spoločne prejavenej vôle členských štátov preniesla z orgánov Európskych spoločenstiev; rozumie sa ním právny  poriadok sui generis, ktorého normy sú záväzné tak pre členské štáty, ako aj pre fyzické osoby a právnické osoby týchto štátov. Právo Európskych spoločenstiev upravuje problematiku jednotného vnútorného trhu charakteristického voľným pohybom osôb, tovaru, služieb a kapitálu. Problematiku spoločnej menovej politiky (zavedenie jednotnej európskej meny – euro) a problematiku azylového, utečeneckého a migračného práva.
Právo Európskych spoločenstiev sa skladá zasa z:

• Primárneho práva, ktoré tvoria Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (podpísaná v roku 1957), Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (podpísaná v roku 1951) a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (podpísaná v roku 1957), Jednotný európsky akt (podpísaný v roku 1986), Akty o pristúpení nových členov (z roku 1972, 1979, 1985 a 1994), Zmluva o zlúčení (podpísaná v roku 1965) a Zmluva o Európskej únii v znení jej neskorších zmien a doplnení, ktorá zmenila a doplnila predchádzajúce zmluvy.
• Sekundárneho práva, ktoré tvoria právne akty majúce formu nariadení, smerníc, rozhodnutí, odporúčaní, alebo stanovísk.
• Rozhodnutí Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v Luxemburgu, predovšetkým rozhodnutí týkajúcich sa výkladu európskeho práva.
• Všeobecných právnych zásad – napríklad zásady právnej istoty, zásady proporcionality, zásady subsidiarity, zásady solidarity, alebo zásady rovnosti.
• Zmluvných prameňov práva, ktoré tvoria medzinárodné zmluvy uzatvorené medzi Európskymi spoločenstvami a tretími štátmi, alebo uzatvorené medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev navzájom.

Právo Európskych spoločenstiev sa vyznačuje týmito dvoma základnými vlastnosťami: majú prednosť pred právom členského štátu, ktorá znamená, že členský štát nemôže prijímať nové platné právne predpisy, ktoré nie sú v súlade s právom Európskych spoločenstiev a zároveň súdy členského štátu sú povinné neaplikovať vnútroštátny právny predpis, ktorý je v rozpore s právom Európskych spoločenstiev.

Priamy účinok v práve členského štátu, ktorý spočíva v priznaní práv a ukladaní povinností, a to priamo a samostatne, bez pomoci iného právneho predpisu, pričom fyzická osoba sa môže následne dovolať konkrétneho právneho aktu Európskych spoločenstiev priamo pred súdom. Predpokladom priameho účinku je spravidla priama aplikovateľnosť, čo je vlastnosť práva Európskych spoločenstiev, ktorá znamená, že na jeho uplatňovanie zo strany členských štátov nie je prípustné jeho prevzatie vnútroštátnym zákonodarstvom. To znamená, že k aplikácii dochádza bez pomoci vnútroštátneho predpisu.

V rámci Konventu o budúcnosti Európskej únie bola vytvorená pracovná skupina, ktorá sa zaoberala zjednodušením neprehľadného systému európskeho práva najmä pre občana. Vyústením bolo prijatie Európskej ústavnej zmluvy, ktorá zlučovala práva Európskej únie a práva Európskych spoločenstiev a mala ambíciu vytvoriť spoločný základ práva modernej Európskej únie 21. storočia.

Európska ústavná zmluva predpokladala aj prijímanie ďalších zákonov Európskej únie, rámcových zákonov Európskej únie a presne pomenovaných druhov rozhodnutí príslušných orgánov Európskej únie namiesto nariadení, smerníc a rôznych druhov v súčasnosti platných rozhodnutí. Text Európskej ústavnej zmluvy však napokon stroskotal na neúspešných referendách vo Francúzsku a Holandsku v roku 2005. 

Niektoré základné právne pojmy EÚ

Komunitárne právo predstavuje v užšom zmysle slova právo zakladajúcej zmluvy EÚ (patrí k primárnemu právu).

Ale právne ustanovenia, prijaté na ich základe inštitúciami Spoločenstiev tvoria sekundárnu legislatívu (sekundárne právo).

V širšom slova zmysle zahrnuje komunitárne právo všetky právne normy Spoločenstiev, vrátane všeobecných právnych zásad, rozsudkov Európskeho súdneho dvora, zákonodarstva vyplývajúceho z vonkajších vzťahov ES. Súhrn týchto právnych noriem predstavuje to, čo poznáme pod pojmom aquis Spoločenstiev.

Komunitárne programy (www.informatizácia.sk/komunitarne-programy/592s)

-sú súborom aktivít, ktoré prispievajú k spolupráci členských krajín EÚ pri riešení spoločných problémov v oblastiach súvisiacich s politikami Európskych spoločenstiev. Programy sú financované priamo z rozpočtu EÚ, ktorá na vybrané projekty prispieva v rozpätí od 40 – 75 percent. Spravuje ich Európska komisia alebo špecializované agentúry, ktoré Komisia zriadila. Pri niektorých programoch sú gestorom národné agentúry.

Nariadenia

-nástrojom právneho poriadku ES, jeden z legislatívnych aktov sekundárneho práva. 
-má všeobecnú platnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a platí priamo v každom členskom štáte
-je súčasťou právneho poriadku každého komunitárneho štátu a nevyžaduje si schválenie alebo inú transformáciu do národného práva to znamená, že má tzv. priamy účinok
-povinne je publikované v Úradnom vestníku ES

Rozhodnutia

–nástrojom právneho poriadku ES
-prijaté buď Radou, alebo Radou spoločne s EP, alebo Komisiou
-inštitúcie rozhodujú o osobitných prípadoch (môžu vyžadovať od členského štátu alebo štátneho príslušníka Únie, aby konal alebo sa zdržal konania, udeliť mu práva alebo mu umožniť povinnosti)

Smernice

–nástrojom právneho systému ES
-prijatá Radou spoločne s Parlamentom alebo samotnou Komisiou je adresovaná členským štátom
-je záväzná z hľadiska stanoveného cieľa, ale ponecháva výber formy/prostiredkov, ktoré použijú na jeho realizáciu
-ak je prenesená nekompletým spôsobom/meškaním, občania sa môžu dovolávať jej aplikácie pred národnými súdmi

Stanovisko

–nástrojom právneho poriadku ES
-vypracúvajú ich predovšetkým poradné subjekty EÚ
-nie je záväzné a neukladá nikomu právnu povinnosť
-obvykle sa týka určitej špecifickej konkrétnej témy (problému), ktorej cieľom je oboznámiť adresátov so stanoviskom inštitúcie na spornú problematiku

Právo Spoločenstiev

Je to autonómne právo obsiahnuté v zmluvách ES a v aktoch orgánov ES. Je svojbytným právnym systémom, ktorý nemožno prirovnávať ani k medzinárodnému, ani k vnútroštátnym právam. Vnútroštátne právo, ktoré je s právom Spoločenstiev (komunitárnym právom) v rozpore, je nepoužiteľné a vnútroštátny zákonodarca ho musí bezpodmienečne zrušiť. Aj právo Spoločenstiev, ktoré si vyžaduje transformáciu (predovšetkým smernice), ďalekosiahle zaväzuje vnútroštátneho zákonodarcu tým, že ho núti transformovať ho (previesť do vnútroštátneho práva) aby v budúcnosti umŕtvil vnútroštátne právo, ktoré je s ním v rozpore (blokovanie kompetencií). Prednosť práva Spoločenstiev nie je v zmluvách ES výslovne zakotvené, ale naopak zakladá sa na právnom presvedčení štátov ES. 

Rozlišuje sa medzi primárnym a sekundárnym právom Spoločenstiev. Primárne právo zahŕňa zakladajúce zmluvy, neskoršie pozmeňujúce a pristupujúce akty, ako i záväzné protokoly a dodatky rovnocenného významu.

Ako sekundárne právo Spoločenstiev sa označuje právo, ktoré podľa postupov stanovených v zmluvách prijímajú orgány Spoločenstiev v rámci svojej zmluvne stanovenej právomoci ako svojbytné právo, ku ktorého záväznosti nie je potrebné zvláštne vnútroštátne schvaľovanie alebo uznanie. Ako konštitučné právo Spoločenstiev je primárne právo zásadne nadradené sekundárnemu právu a slúži ako meradlo, či je sekundárne právo stanovené správne. K právu Spoločenstiev sa ďalej radí aj zvykové právo platné v ES vrátane nepísaných zásad, ktoré Súdny dvor ES v rámci súdneho rozvíjania práva prevzal z vnútroštátnych právnych poriadkov či zásad medzinárodného práva a ďalej rozvinul. Sem patria predovšetkým zásadné stanoviská Súdneho dvora ES o platnosti ľudských a základných práv v práve Spoločenstiev.

Súdny dvor (Európsky súdny dvor, Súdny dvor Spoločenstiev)

Najvyššie inštúcie komunitárneho práva. Zabezpečujú správny výklad a plnenie primárnych zmlúv i výklad a dodržiavanie všetkých právnych aktov Spoločenstiev.

Lisabonská zmluva a právny základ EÚ

Lisabonskou zmluvou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Je poslednou z radu zmlúv, ktorými sa aktualizuje a konsoliduje právny základ EÚ.

Podľa Lisabonskej zmluvy bude mať EÚ jednu právnu subjektivitu.

V súčasnosti Európske spoločenstvo a Európska únia majú odlišné štatúty a neriadia sa rovnakými pravidlami rozhodovania. Lisabonská zmluva ukončí tento duálny systém a Európska únia bude mať svoju vlastnú právnu subjektivitu.

Touto zmenou sa zlepší schopnosť EÚ konať, najmä vo vonkajších záležitostiach. Lisabonská zmluva umožní EÚ konať účinnejšie, súdržnejšie a dôveryhodnejšie v jej vzťahoch so zvyškom sveta.